Diplomatická akadémia Karola Rybárika

História Diplomatickej akadémie Karola Rybárika sa začala písať a je úzko spojená s ponovembrovými zmenami roku 1989. Tieto mali za následok zmenu právnej úpravy statusu Univerzity Komenského, jej jednotlivých fakúlt, a to na podklade nového zákona o vysokých školách č. 172/1990 Zb. účinného od 1. júla 1990.

Nové postavenie vysokých škôl a ich právna subjektivita, bola týmto zákonom priznaná a vystavaná, na bezvýhradných akademických právach a slobodách. Zákon ich označil ako vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne so zárukami slobody vedeckého bádania a uverejňovania výsledkov tohto bádania, práva prednášať a vzdelávať sa, ako aj práva voliť vlastné akademické orgány a voľne meniť a dopĺňať svoje štruktúry. V rokoch 1990 až 1991 boli na akademickej pôde Univerzity Komenského, novo prijaté základné normy upravujúce autonómiu a činnosť Právnickej fakulty. Súčasne bola zrevidovaná a doplnená celková štruktúra orgánov fakulty, a vytvoril  sa priestor pre vytvorenie úplne nového odborného vzdelávacieho pracoviska fakulty.

Rozhodnutím vtedajšieho dekana Právnickej fakulty Dr. h. c. prof. JUDr. Petra Blaha, CSc., a na základe súhlasného uznesenia  Akademického senátu, bol dňa 19. júna 1991 založený Ústav medzinárodných vzťahov pri Právnickej fakulte UK ako nové vedecko-pedagogické pracovisko. V zmysle článku 2 písm. b, Organizačného poriadku Právnickej fakulty UK, sa stal Ústav medzinárodných vzťahov organizačnou súčasťou Právnickej fakulty.

Ústav medzinárodných vzťahov svojou činnosťou a zaradením otvoril nové  možnosti pre postgraduálnu formu vzdelávania a prípravu odborníkov pre oblasť diplomacie a medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva, ktorého študijný program vychádzal z osvedčených vzorov diplomatických akadémií demokratických štátov Európy. V prvých rokoch to bola predovšetkým Diplomatická akadémia vo Viedni, ktorej pracovníci poskytli ústavu cenné rady a inšpiráciu. Ústav sa stal tiež pracoviskom pre vedecko-výskumnú činnosť v oblasti právnej komparatistiky, medzinárodného práva a európskych štúdií. Ústav sa stal v roku 2006 sídlom Jean Monnet Chair, ktorá bola zaradená medzi 20 úspešných príbehov v rámci celého sveta. Na ústave sa v posledných rokoch realizovali viaceré domáce i zahraničné projekty, tak vzdelávacieho ako aj vedeckého charakteru. Úspešne boli ukončené projekty financované z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu, SlovakAid, Jean Monnet Action, Fulbright a ďalšie. V rámci projektov boli organizované medzinárodné konferencie, semináre, výmenné stáže v inštitúciách EÚ a medzinárodných organizáciách  a odborné prednášky doma i v zahraničí.

Hlavnou náplňou Diplomatickej akadémie Karola Rybárika je už spomenuté vzdelávanie a príprava odborníkov pre oblasť medzinárodných vzťahov a diplomacie v zmysle zákona č. 568/2009 o celoživotnom vzdelávaní.

Do dnešného dňa má Inštitút medzinárodných vzťahov Karola Rybárika vyše 500 absolventov. Medzi našimi bývalými študentmi sú aj niekoľkí veľvyslanci, štátni tajomníci, ale aj poslanec Európskeho parlamentu a ďalší významní špecialisti v rôznych oblastiach štátnej správy, experti v medzinárodných organizáciách, ale aj špecialisti v súkromnej sfére a v treťom sektore.

Docent JUDr. Karol Rybárik, CSc. a vznik Ústavu medzinárodných vzťahov

V roku 1991 urobil Milan Kňažko, vtedajší minister medzinárodných vzťahov, rozhodnutie, ktoré ovplyvnilo budúcu kvalitu a tvár novej slovenskej diplomacie. S finančným zabezpečením Úradu vlády Slovenskej republiky bol 19. júna 1991 pri Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave zriadený Ústav medzinárodných vzťahov ako vzdelávacie pracovisko s koncepciou výchovy slovenských diplomatov a vôbec pracovníkov v oblasti medzinárodných vzťahov. Podmienkou prijatia bolo skončené vysokoškolské štúdium, slušná znalosť anglického jazyka, aby bol študent spôsobilý hneď od začiatku sledovať prednášky
po anglicky hovoriacich pedagógov, určitá znalosť ďalšieho svetového jazyka (nemčiny, francúzštiny, španielčiny alebo ruštiny) a všeobecný rozhľad v medzinárodných vzťahoch. Štúdium bolo štvorsemestrálne, zakončené záverečnou skúškou a samostatnou prácou. Poslucháči požívali všetky výhody vysokoškolských študentov postgraduálneho štúdia a poskytovalo sa im štipendium. Obsahom štúdia bol historický vývin a geopolitické danosti medzinárodných vzťahov, medzinárodné právo, ekonomické problémy medzinárodných vzťahov, diplomacia, jazyky a napokon ad hoc prednášky významných diplomatov, teoretikov medzinárodnej politiky a iných osobností.

V našich podmienkach to bol odvážny experiment, už pri myšlienke na jeho vznik bol evidentný budúci prínos, ale dlhšie nebolo toho, kto by sa odvážil realizovať takýto projekt. Podujal sa na to v tom čase už sedemdesiatdvaročný docent JUDr. Karol Rybárik, CSc., nestor slovenskej právnickej obce, ktorý absolvoval právnické štúdia na Univerzite Komenského (1937-1942) i štúdium na Konzulárnej akadémii vo Viedni (1939-1940). Nastúpil pracovať na Ministerstvo zahraničných vecí do Prahy, služobne pôsobil na veľvyslanectvách v Záhrebe, Sofii a Berlíne, ale v roku 1950 musel opustiť diplomatickú službu z politických dôvodov. Vystriedal viaceré robotníckej zamestnania a až v roku 1968 mohol začať pracovať na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Pôsobil na Katedre občianskeho práva a stal sa významným odborníkom v oblasti autorského práva a príbuzných práv, uznávaným v domácom i medzinárodnom meradle. Keď sa však naskytla možnosť vrátiť sa aspoň sprostredkovane do oblasti medzinárodných vzťahov, pripravil koncepciu ústavu na výchovu mladých diplomatov a vtedajší dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského, doc. JUDr. Jozef Moravčík, CSc., postavil Karola Rybárika do jeho čela. S veľkým nasadením, trpezlivosťou, láskavosťou a so spôsobmi diplomacie starej školy založil a viedol inštitúciu, ktorá bola v tej chvíli prepotrebná. Šéf ústavu využil svoje dávnejšie kontakty na Viedenskú diplomatickú akadémiu a Univerzitu v Bologni, odkiaľ získal externých prednášateľov, a vybavil prvé krátkodobé študijné pobyty pre mladých Slovákov. Docent Rybárik vnímal možnosť založiť a viesť Ústav medzinárodných vzťahov ako svoje poslanie, ako isté uzavretie kruhu, keď sa na záver svojej profesionálnej kariéry  mohol vrátiť k diplomatickej činnosti, ktorá pre neho zostala láskou na celý život. Za významné zásluhy o rozvoj slovenskej diplomacie mu prezident republiky udelil Pribinov kríž II. triedy. Najväčším neformálnym ocenením jeho práce je určite to, že celá jedna generácia, ktorá poznačila nástup slovenskej diplomacie, sa hrdí označením „rybárikovci“, a že toto označenie je známkou kvality. Docentovi Rybárikovi sa podarilo od začiatku zaangažovať do výučby profesorov Petra Fischera a Gerharda Hafnera z Viedenskej diplomatickej akadémie, profesora Otta Kunza a profesora Alexandra Orta z Prahy, veľvyslanca Juraja Králika, docenta Jana Azuda, ale aj prvého rakúskeho veľvyslanca v Bratislave Maximiliána Pammera. Pravou rukou docenta Rybárika bola Dr. Želmíra Zelenáková, ktorá s nesmiernym zanietením zabezpečovala realizovanie študijného programu a viedla organizačné a prevádzkové záležitosti ústavu.

V prvých dvoch ročníkoch sa stretla pestrá skupina absolventov najmä ekonomického, technického a prírodovedného štúdia, absolventi práva a filozofie boli napodiv v menšine. Keďže na ministerstve sa vedelo o kvalite týchto študentova a ich nadšení podieľať sa na diplomacii rodiaceho sa štátu, minister medzinárodných vzťahov im umožnil prax na ministerstve a po dohode s docentom Rybárikom ich oslovil, aby nastúpili
do riadneho zamestnania na ministerstvo a dokončili  štúdium ako externí poslucháči.

Zo študujúcich rybárikovcov až dve tretiny nastúpili na ministerstvo už koncom novembra 1992 a obsadili referentské miesta v novej štruktúre ministerstva na všetkých úsekoch činnosti. V najbližšom období sa nielen aktívne zapojili do práce, ale aj poctivo doštudovali, hoci docent Rybárik nič nezľavil z nárokov. Mladí rybárikovci absolvovali neskôr mnohé odborné pobyty na diplomatických inštitútoch či priamo na ministerstvách v zahraničí a úctyhodne napredovali v odbornom raste. Mnohí z nich rýchlo postupovali po kariérnom rebríčku a o krátky čas zastávali dôležité riadiace posty v ústredí i v zahraničí.

Docent Rybárik vypracoval projekt inštitútu už v decembri 1990, teda v období, keď ešte rozdelenie Československa nebolo aktuálne, ale potrebu takého školiaceho pracoviska na Slovensku intenzívne pociťoval. V úvodnej časti projektovej štúdie napísal slová, ktoré možno odcitovať ako príklad toho, že niektoré projekty sa skutočne plnia: „Bude to výberové štúdium, najmä čo sa týka náročnosti na inteligenciu a usilovnosť frekventantov. Naši adepti budú totiž v praxi podrobovaní ostrej kolegiálnej kritike a budú sa na nich klásť zvýšené požiadavky jednak na samotnom federálnom ministerstve zahraničných vecí v porovnaní s českými kolegami a potom na pracovisku vonku v cudzine. Keďže sme v menšine, zaťažení určitou históriou a predsudkami, kritika práce našich frekventantov bude ostrá a neúprosná, ale oni ju budú musieť zniesť a obstáť v nej. To je už osud príslušníkov malých národov a nemôžeme na to reptať. Musíme zo seba vydať viac než väčší, a ak máme niečo znamenať, musíme si to viac zaslúžiť, preukázať väčšie schopnosti, usilovnosť a pracovitosť. Bude preto treba v budúcej výchove frekventantov klásť veľký dôraz nielen na celkové odborné schopnosti a vedomosti, ale i na charakterovú stránku.“

Nedá sa nevyjadriť ľútosť nad tým, že docent Rybárik sa nedožil toho, ako jeho najlepší absolventi dosiahli nielen vynikajúce pracovné výsledky v integračnom úsilí Slovenska, ale aj zodpovedné posty v rýchlom kariérnom postupe.