Diplomatická akadémia Karola Rybárika

Docent JUDr. Karol Rybárik, CSc. a vznik Ústavu medzinárodných vzťahov

V roku 1991 urobil Milan Kňažko, vtedajší minister medzinárodných vzťahov, rozhodnutie, ktoré ovplyvnilo budúcu kvalitu a tvár novej slovenskej diplomacie. S finančným zabezpečením Úradu vlády Slovenskej republiky bol 19. júna 1991 pri Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave zriadený Ústav medzinárodných vzťahov ako vzdelávacie pracovisko s koncepciou výchovy slovenských diplomatov a vôbec pracovníkov v oblasti medzinárodných vzťahov. Podmienkou prijatia bolo skončené vysokoškolské štúdium, slušná znalosť anglického jazyka, aby bol študent spôsobilý hneď od začiatku sledovať prednášky
po anglicky hovoriacich pedagógov, určitá znalosť ďalšieho svetového jazyka (nemčiny, francúzštiny, španielčiny alebo ruštiny) a všeobecný rozhľad v medzinárodných vzťahoch. Štúdium bolo štvorsemestrálne, zakončené záverečnou skúškou a samostatnou prácou. Poslucháči požívali všetky výhody vysokoškolských študentov postgraduálneho štúdia a poskytovalo sa im štipendium. Obsahom štúdia bol historický vývin a geopolitické danosti medzinárodných vzťahov, medzinárodné právo, ekonomické problémy medzinárodných vzťahov, diplomacia, jazyky a napokon ad hoc prednášky významných diplomatov, teoretikov medzinárodnej politiky a iných osobností.

V našich podmienkach to bol odvážny experiment, už pri myšlienke na jeho vznik bol evidentný budúci prínos, ale dlhšie nebolo toho, kto by sa odvážil realizovať takýto projekt. Podujal sa na to v tom čase už sedemdesiatdvaročný docent JUDr. Karol Rybárik, CSc., nestor slovenskej právnickej obce, ktorý absolvoval právnické štúdia na Univerzite Komenského (1937-1942) i štúdium na Konzulárnej akadémii vo Viedni (1939-1940). Nastúpil pracovať na Ministerstvo zahraničných vecí do Prahy, služobne pôsobil na veľvyslanectvách v Záhrebe, Sofii a Berlíne, ale v roku 1950 musel opustiť diplomatickú službu z politických dôvodov. Vystriedal viaceré robotníckej zamestnania a až v roku 1968 mohol začať pracovať na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Pôsobil na Katedre občianskeho práva a stal sa významným odborníkom v oblasti autorského práva a príbuzných práv, uznávaným v domácom i medzinárodnom meradle. Keď sa však naskytla možnosť vrátiť sa aspoň sprostredkovane do oblasti medzinárodných vzťahov, pripravil koncepciu ústavu na výchovu mladých diplomatov a vtedajší dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského, doc. JUDr. Jozef Moravčík, CSc., postavil Karola Rybárika do jeho čela. S veľkým nasadením, trpezlivosťou, láskavosťou a so spôsobmi diplomacie starej školy založil a viedol inštitúciu, ktorá bola v tej chvíli prepotrebná. Šéf ústavu využil svoje dávnejšie kontakty na Viedenskú diplomatickú akadémiu a Univerzitu v Bologni, odkiaľ získal externých prednášateľov, a vybavil prvé krátkodobé študijné pobyty pre mladých Slovákov. Docent Rybárik vnímal možnosť založiť a viesť Ústav medzinárodných vzťahov ako svoje poslanie, ako isté uzavretie kruhu, keď sa na záver svojej profesionálnej kariéry  mohol vrátiť k diplomatickej činnosti, ktorá pre neho zostala láskou na celý život. Za významné zásluhy o rozvoj slovenskej diplomacie mu prezident republiky udelil Pribinov kríž II. triedy. Najväčším neformálnym ocenením jeho práce je určite to, že celá jedna generácia, ktorá poznačila nástup slovenskej diplomacie, sa hrdí označením „rybárikovci“, a že toto označenie je známkou kvality. Docentovi Rybárikovi sa podarilo od začiatku zaangažovať do výučby profesorov Petra Fischera a Gerharda Hafnera z Viedenskej diplomatickej akadémie, profesora Otta Kunza a profesora Alexandra Orta z Prahy, veľvyslanca Juraja Králika, docenta Jana Azuda, ale aj prvého rakúskeho veľvyslanca v Bratislave Maximiliána Pammera. Pravou rukou docenta Rybárika bola Dr. Želmíra Zelenáková, ktorá s nesmiernym zanietením zabezpečovala realizovanie študijného programu a viedla organizačné a prevádzkové záležitosti ústavu.

V prvých dvoch ročníkoch sa stretla pestrá skupina absolventov najmä ekonomického, technického a prírodovedného štúdia, absolventi práva a filozofie boli napodiv v menšine. Keďže na ministerstve sa vedelo o kvalite týchto študentova a ich nadšení podieľať sa na diplomacii rodiaceho sa štátu, minister medzinárodných vzťahov im umožnil prax na ministerstve a po dohode s docentom Rybárikom ich oslovil, aby nastúpili
do riadneho zamestnania na ministerstvo a dokončili  štúdium ako externí poslucháči.

Zo študujúcich rybárikovcov až dve tretiny nastúpili na ministerstvo už koncom novembra 1992 a obsadili referentské miesta v novej štruktúre ministerstva na všetkých úsekoch činnosti. V najbližšom období sa nielen aktívne zapojili do práce, ale aj poctivo doštudovali, hoci docent Rybárik nič nezľavil z nárokov. Mladí rybárikovci absolvovali neskôr mnohé odborné pobyty na diplomatických inštitútoch či priamo na ministerstvách v zahraničí a úctyhodne napredovali v odbornom raste. Mnohí z nich rýchlo postupovali po kariérnom rebríčku a o krátky čas zastávali dôležité riadiace posty v ústredí i v zahraničí.

Docent Rybárik vypracoval projekt inštitútu už v decembri 1990, teda v období, keď ešte rozdelenie Československa nebolo aktuálne, ale potrebu takého školiaceho pracoviska na Slovensku intenzívne pociťoval. V úvodnej časti projektovej štúdie napísal slová, ktoré možno odcitovať ako príklad toho, že niektoré projekty sa skutočne plnia: „Bude to výberové štúdium, najmä čo sa týka náročnosti na inteligenciu a usilovnosť frekventantov. Naši adepti budú totiž v praxi podrobovaní ostrej kolegiálnej kritike a budú sa na nich klásť zvýšené požiadavky jednak na samotnom federálnom ministerstve zahraničných vecí v porovnaní s českými kolegami a potom na pracovisku vonku v cudzine. Keďže sme v menšine, zaťažení určitou históriou a predsudkami, kritika práce našich frekventantov bude ostrá a neúprosná, ale oni ju budú musieť zniesť a obstáť v nej. To je už osud príslušníkov malých národov a nemôžeme na to reptať. Musíme zo seba vydať viac než väčší, a ak máme niečo znamenať, musíme si to viac zaslúžiť, preukázať väčšie schopnosti, usilovnosť a pracovitosť. Bude preto treba v budúcej výchove frekventantov klásť veľký dôraz nielen na celkové odborné schopnosti a vedomosti, ale i na charakterovú stránku.“

Nedá sa nevyjadriť ľútosť nad tým, že docent Rybárik sa nedožil toho, ako jeho najlepší absolventi dosiahli nielen vynikajúce pracovné výsledky v integračnom úsilí Slovenska, ale aj zodpovedné posty v rýchlom kariérnom postupe.